Na začiatku bolo desať drobných figúrok malých černošských chlapcov. Uložené v strede stola, postupne sa po každom kamsi vytrácali; až…:
„…Jeden malý chlapček – už je tu len ten; rozhodol sa obesiť,
a neostal ani jeden…“
Nenútene morbídna detská riekanka – pretvorená tak, aby mohla desivo presne predpovedať osud desiatich ľudí zhromaždených na jeden ostrov. Na prvý pohľad nemajú vôbec nič spoločné; azda len to, že každého sem pozval akýsi známy z ich minulosti, U.N. Owen, alebo, ak chcete, Unknown (z angl. Neznámy). V prvý večer ale zistia, že žiadny Owen ich tam nečaká; ba čo viac, pri večeri sa odniekiaľ ozve hlas vyratúvajúci zabudnuté zločiny všetkých prítomných. Chvíľkový šok z vedomia, že niekto tuší o skutkoch, ktoré si sami nie sú ochotní priznať, sa zmení na kolektívne úsilie o prežitie. Neznámy sa totiž snaží pomstiť, a najhoršie je, že po každej vražde záhadne zmizne z kuchynského stola aj jedna figúrka človiečika. Všetci postupne dospejú k tomu, že identita vraha sa skrýva medzi nimi; a desivá skutočnosť, že sa mu darí zabíjať priamo pred očami úzkeho kruhu ľudí, pomaly dovádza všetkých k šialenstvu. Každý je ochotný spolčiť sa s kýmkoľvek, len aby prežil. Ich snahy sú však márne; vrah je vždy o krok pred nimi s pedantne až posadnuto pripraveným plánom. Nakoniec umiera ako posledný s majstrovským dielom neodhaliteľnej vraždy na rukách a pomstou vedenou chorobným zmyslom pre spravodlivosť – presne tak, ako si to celý svoj život urputne želal.
Táto kniha ma úplne dostala a pohltila od začiatku až do samého konca. Je jednou z dvoch publikácií, ktorú som prečítala takpovediac „na jeden šup“. Keď som si ju večer vzala do ruky, natoľko som chcela zistiť, či som správne odhadla vraha, že som si s tým nedala pokoj snáď do druhej rána. Vynikajúci psychologický triler – od koho iného ako od slávnej Agathy Christie, najlepšej autorky anglických detektívok všetkých čias? Slečna Marplová, Poirot (ktorého práve popri písaní sledujem riešiť vraždu Cory Gallachiovej po stý raz v nedeľu popoludní od roku 2008) a ďalší… Ak sa niekedy nájde niekto lepší ako ona, osobne sa naň prídem pozrieť hoci aj z vlastného hrobu.
Príbeh plný zápletiek čitateľa núti preniesť podozrenie každých pár minút na iného účastníka smrtiacej robinsonády. Fantasticky vykreslené osobnosti a črty charakteru všetkých postáv je jednoducho majstrovsky podané – byť schopný takto zosobniť zákutia ľudskej duše, mysle a všetkých ponurých myšlienok musí skutočne ovládať azda len génius alebo človek, ktorý tomuto snaženiu a skúmaniu zasvätil celý svoj život.
Ústredným kľúčom vyriešenia Christiiných diel je odjakživa psychológia. Len na základe nej si väčšinou čitatelia vedia utvoriť obraz o skutočnom zabijakovi; hmatateľných dôkazov je vždy buď málo, alebo majú za účel mylne ukazovať na nesprávnu osobu. Postupne som začala upodozrievať sudcu Wargreavea, ktorý si všetkých vzal pod patronát, radil im, čo majú robiť a prišiel na to, že meno U. N. Owen vlastne znamená Neznámy (po preložení). Okrem toho sa vždy zdal byť celkom pokojný a identita vraha mu bola máličko ľahostajná – akoby už vítal smrť s otvorenou náručou. Tu si Agatha ale prichystala fintu – náš milovaný Lawrence Wargrave hynie kdesi uprostred chaosu (v skutočnosti svoju smrť manipuláciou predstieral, ale to sa samozrejme smieme dozvedieť z prvej ruky až keď je všetko dokonané); čo mne osobne zrúcalo všetky dôkazy o jeho vine ako domček z karát. Ak to teda nebol Wargrave, tak kto? Azda len nie Vera Claythornová, ktorej sa síce podarilo vybojovať si miesto posledného žijúceho člena posádky (teda, aspoň si to tak myslela), no podmienená už napoly šialenosťou ochotne nasledovala slová riekanky a obesila sa v okne… Do poslednej chvíle som čakala, že všetko akosi zázračne vyústi do dostatočného nájdenia dôkazov usvedčujúcich z tejto sériovej vraždy šialeného sudcu. (V prípade nesplnenia mojej túžby som bola pripravená razom odhodiť knihu do kúta a označiť ju za nečitateľný brak tretej triedy.) A dočkala som sa. Po jej (Verinej) smrti je na konci ešte jeden dokument, konkrétne list adresovaný polícii – našli ho plávať vo fľaši. V ňom zabijak opisuje svoju neskonalú túžbu vykonať nedostihnuteľný trestný čin a aj neuveriteľné spôsoby, ako sa mu to podarilo. Na konci sa už konečne odstrelil – a to takým spôsobom, aby všetko vyzeralo ako vražda… Dolu pod odkazom sa nachádzal vlastnoručný podpis:
Lawrence Wargrave
A tak muž, v ktorého mene sa nachádza právo pochované vojnovým náhrobkom, náležitý sudca, ktorý sa až príliš hral so spravodlivosťou a mocou, dokonal svoj najväčší životný cieľ a celkom spokojne naposledy stlačil spúšť.
Aj keď som celé dielo prečítala prakticky v origináli, t. j. angličtine (úvodná citácia je mojím vlastným prekladom snažiacim sa zachovať rytmus aj obsahovú zložku čo najhodnovernejšie), čítalo sa mi výborne a, ako som povedala už na začiatku, úplne ma to vtiahlo do knižného sveta. Myslím, že o genialite publikácie svedčia aj slová mojej babičky, ktorá často spomína, že ako deti sa potajomky chodili dívať na (už vtedy!) filmové spracovanie do obecného kina a potom sa v noci doma báli. Po prečítaní som pochopila, prečo sa okolo neho už takmer storočie vinie toľká sláva. Skrátka, nemám na túto detektívku zlého slova. Jednoduchá, pútavá, ohromujúca, jedinečná. Výborná na precvičenie malých šedých mozgových buniek…
