Sme s partnerom 6 rokov, mame ročné dieťa a spoločnú domácnosť až od doby, čo som otehotnela. Pred tým sme boli v mojom byte. Mám aj dcéru z predchádzajúceho manželstva a hlavne psa. Kým sme boli u mňa v byte, tak pes nebol vôbec problém, dokonca s ním aj chodil sám von, hladil ho atď. Čo bývame spoločne (bývanie zaobstaral partner, takže vlastne „u neho“), tak psa neznesie. Začalo mu na ňom vadiť postupne úplne všetko. V mojom byte bol náš pes doslova členom rodiny, tu som veľmi ustúpila, že nesmie do spálne, do partnerovej pracovne, samozrejme nesmie na gauč, ale časom už nesmel ani na záhradu, do auta …
Upozorňujem, že ide o nelínavé plemeno, takže chlpy nikde nehrozia. Ale partner sa postupne začal správať pre mňa veľmi prehnane. Vyvádzal, že keď sa pozrie proti svetlu, tak v predsieni vidí stopu od psa, že naňho pes dvakrát štekol, keď prišiel z práce domu ( klasicky strážil, počul hluk v predsieni, nevedel, že je to partner, inak takmer nešteká), vadí mu aj len to, že položí ňufáčik na gauč, že chrúpe nahlas granule, že mu práve leží v ceste, keď chce niekam ísť. Psík bol naňho zvyknutý a mal ho rád, teraz sa mu skôr snaží ísť z cesty. Je to pre mňa psychicky hrozne náročné, som tu potom v neustálom napätí. Aby neboli hádky, tak som nakoniec povolila natoľko, že sučku doma takmer nemám.
Beriem si ju len občas, keď partner nie je doma, inak sa o ňu starajú moji rodičia. Tí z toho úplne nadšení nie sú, ale sú veľmi dobrí, tak to pre mňa urobia. Partner to berie ako kompromis a psa už tu neznesie vôbec. Dcéra to tiež nenesie najlepšie, ale po tých mesiacoch dusna už aj ustúpila a psíka chce sama odviezť, keď má partner prísť domu. Dlhodobo sa ale necítim dobre. Partner vie, že mi môj pes veľmi chýba, aj som niekoľkokrát kvôli tomu plakala, ale pre neho je to nepochopiteľné. Psa doma jednoducho neznesie a bodka. Často premýšľam kvôli tomu o rozchode. Viem, že je to zvláštna voľba, ale pre mňa je ten pes naozaj veľmi dôležitý.
